Pokiaľ ide o veľké európske výzvy, nielen Slovensko je za posledné roky v stave permanentného prekvapenia. Zaskočila nás grécka kríza. Šokovalo, keď na otázke posilnenia tzv. eurovalu padla vláda Ivety Radičovej. Vývoj na Ukrajine a vojnu za východnými hranicami tiež predpovedal málokto. Miera nepripravenosti na utečeneckú krízu ale prekonala aj tieto, pre vzťah Slovenska a európskej politiky, zlomové momenty.
Prežite eura bolo a je jasnou osou ekonomických záujmov štátu a slovenskí politici sa primerane k tomu správali, aj keď nie bez zakopnutí. Ukrajina a jej smerovanie k prosperite bolo dlhodobo deklarovanou prioritou slovenskej zahraničnej politiky a dôvodom pre podporu projektu Východného partnerstva.
Migrácia však nebola na Slovensku do jari 2015, kedy sa konali prvé vrcholné krízové európske schôdzky s touto agendou, politickou prioritou ani záujmom nikoho. Slovenská migračná politika bola jedna z najreštriktívnejších v únii a roky ťažila z cielene budovanej ne-atraktívnosti Slovenska pre ľudí migrujúcich do Európy. Dlhodobé tlaky na iné krajiny v Schengenskom priestore, považovalo Slovensko za ich problém a tiež za dôvod, prečo nepostupovať s harmonizáciou azylového a migračného práva na európskej úrovni.
V tejto téme vždy panoval na Slovensku vrúcny politický konsenzus. Nie je náhoda, že politické postoje konzervatívnych, pravicových politikov k otázkam migrácie či možnej posilnenej spoločnej ochrany európskych hraníc boli v roku 2004 úplne totožne odmietavé s tými, ktoré v roku 2015 presadzuje sociálno-demokratická vláda SMERu-SD.
V apríli 2015 Európska komisia prevzala politický lídership návrhom na prerozdelenie žiadateľov o azyl medzi členské štáty (relokačná schéma, známa tiež pod skratkou „kvóty“). Slovenská reakcia urputne posúvala celkový problém buď na stôl tých, čo bombardovali Líbyu alebo na stôl Nemecka, ktoré vraj „pozývalo“ migrantov. V slovenskej diskusii opakovane zaznievalo, že „problémy treba riešiť tam, kde vznikli“ a Slovensko je v očiach migrantov iba tranzitnou krajinou a po relokácii nie je možné zabrániť ich sekundárnemu pohybu. Slovensko bolo ochotné preukázať len „dobrovoľnú solidaritu“.
Spoločný záväzok Európskej rady k dobrovoľnej relokácii 40 tisícov ľudí sa v slovenskej realite pretavil do prísľubu prijatia najprv 100, neskôr 200 sýrskych kresťanov. Selekciu na základe náboženstva obhajovalo ministerstvo vnútra napríklad pre BBC tvrdením, že Slovensko nemá mešity, preto by sa moslimovia u nás zle cítili. Európska komisia reagovala vágnym odkazom na zákaz diskriminácie zakotvený v európskych zmluvách. Slovensko sa tiež zaštítilo bilaterálnou výpomocou Rakúsku s dočasným ubytovaním 500 tamojších žiadateľov o azyl na svojom území. Ako v prípade týchto ľudí, tak aj v prípade sýrskych kresťanov narazila vláda na odpor miestnych komunít proti akýmkoľvek cudzincom vo svojom susedstve. Až do volieb sa nakoniec ani kresťanské rodiny do slovenských dedín, kde sa prihlásili dobrovoľníci na ich umiestnenie, nedostanú.
Je o to viac zarážajúcejšie, že v rokoch 2003-2004 dokázalo Slovensko bez problémov prijať 10-12 tisíc žiadateľov o azyl ročne, a to bez akýchkoľvek verejných prejavov nesúhlasu. Špeciálny prieskum Eurobarometer v októbri odmeral, ako politická rétorika formuje pozície verejnosti v téme prerozdeľovania utečencov. Vyšlo z neho, že najmenej z celej únie tuto myšlienku podporujú Česi a Slováci (31 %) s priepastným rozdielom oproti Nemcom (97 %). Priemer únie je 78 %.
Súčasný masový príchod utečencov do EÚ bol na Slovensku od momentu, kde ho začala vnímať aj slovenská verejnosť, komunikovaný ako v prvom rade bezpečnostná otázka. Vládna strana SMER-SD operatívne na svoje predvolebné bilboardy okrem všeobecnej tézy „Robíme pre ľudí“, zaradila aj posolstvo „Chránime Slovensko“.
Faktom je, že odmietanie relokačnej schémy sa opäť na Slovensku stretlo s politickým konsenzom. Jemnejšiu pozíciu vykazovala len opozičná slovensko-maďarská strana Most-Híd, ktorá síce tiež tvrdí, že kvóty nepovažuje za systémové riešenie ale vnímajú tento krok ako akt solidarity s ostatnými členskými štátmi.
Vláda sa rozhodla, že svoje tvrdenie o ochrane Slovenska dotiahne do priamej konfrontácie s európskymi inštitúciami. Premiér sa po schválení relokačnej schémy kvalifikovanou väčšinou v Rade vyhlásil, že nedopustí, aby na základe tohto rozhodnutia prišiel na Slovensko čo len jediný migrant. Nastala tak bezprecedentná situácia, kedy vláda deklarovala, že nebude implementovať platné rozhodnutie EÚ - záväzok vyplývajúci z primárneho práva EÚ. Vláda nečakala na spustenie prípadného infrigmentu zo strany Európskej komisie, ale ohlásila vlastné právne kroky pred Súdnym dvorom EÚ.
Tento krok sa už stretol s kritikou opozície, ktorá ju označila za predvolebný ťah, ktorý môže mať potenciálne za následok oslabenie pozície krajiny v EÚ. Zatiaľ len slabo otriasol pozíciou Smer-SD v Strane európskych socialistov (PES). Okrem úmyslu podať žalobu slovenskému premiérovi niektorí predstavitelia PES vyčítali anti-moslimské výroky.
Slovensko vo svojej žalobe, ktorú podalo 2. decembra, žiada Súdny dvor EÚ, aby vyhlásil rozhodnutie Rady o zavedení dočasných opatrení v oblasti medzinárodnej ochrany v prospech Talianska a Grécka (Rozhodnutie Rady EU 1601/2015) za neplatné. Pri jeho prijímaní sa podľa slovenskej argumentácie o.i. obišli závery Európskej rady a porušil celý rad všeobecných princípov ako inštitucionálna rovnováha alebo rozhodovanie na báze zastupiteľskej demokracie. Namieta aj porušenie princípu proporcionality, pretože rozhodnutie „zjavne nie je ani vhodné ani potrebné na dosiahnutie želaného cieľa.“ Odborníci sa zatiaľ prikláňajú k názoru, že žaloba úspešná nebude, najmä pokiaľ ide o právne argumenty. V politickej rovine však vláda podporuje svoju pozíciu aj objektívne malým progresom, aký sa do dnešných dní podarilo dosiahnuť v relokácii žiadateľov o azyl z Talianska a Grécka medzi členské štáty.
Utečenecká kríza však (ešte viac ako pri menších epizódach v minulosti) otvorila otázku budúcnosti Schengenu. Pre Slovensko išlo doteraz vždy o citlivú otázku, o tému číslo jedna pokiaľ ide o postavenie krajiny v rámci a EÚ a absolútnu prioritu v oblasti vnútorných vecí. Vplyv utečeneckej krízy na Schengen videl v júni aj slovenský minister zahraničných vecí, keď ním argumentoval proti relokačnej schéme. Tvrdil, že Schengen ohrozuje práve relokalizácia, pretože na to, aby sme garantovali, že títo ľudia zostanú na Slovensku „odtiaľ je len pol kroka k tomu, aby niekto prišiel s nápadom, že musíme monitorovať hranice a postupne ani nebudeme vedieť ako a zistíme, že Schengen kvôli tomu neexistuje.“
Tlak na Schengen ale prišiel omnoho priamočiarejším spôsobom pod tlakom početnosti a nezvládania registrácie prichádzajúcich utečencov na vonkajších a neskôr už na akýchkoľvek hraniciach.
Slovensko v súčasnej situácii jasne uznáva vyššiu prioritu zastavenia migrácie pred udržaním otvorených hraníc a luxusu pohybu bez kontrol. Volá po posilnení vonkajších hraníc a tlaku na krajiny ako Grécko, ktoré si z jeho pohľadu neplnia povinnosti. Nejaká forma európskej pohraničnej stráže je pre Slovensko preto najnovšie akceptovateľná ako „krok správnym smerom“, no tento súhlas je pravdepodobne limitovaný mierou zásahu do vnímaných suverénnych kompetencií štátu. Readmisné dohody ako kľúčový aspekt odvracania migrácie tiež Slovensko nechce zveriť európskej úrovni a prihovára sa za ich bilaterálny charakter.
Novembrové teroristické útoky v Paríži pridali už do tak preexponovanej diskusie novú dimenziu. Priniesli opakované implicitné stotožňovanie utečencov s teroristickou hrozbou a stigmatizáciu malej slovenskej moslimskej komunity. Hoci zvyčajne nekomentuje politické dianie, ohradila sa voči vyjadreniam premiéra o to, že každý moslim žijúci na Slovensku bude v reakcii na parížske útoky monitorovaný. V pragmatickejšej rovine sa Slovensko prihlásilo k všetkým opatreniam diskutovaných na európskej úrovni (vnútroeurópske PNR, kontrola zbraní, inteligentnejšie hranice, zdieľanie informácii bezpečnostných zložiek). Minister vnútra by rád videl návrat možnosti uchovávania metadát o komunikácii pre účely vyšetrovania terorizmu, ktoré obmedzilo nedávne rozhodnutie Súdneho dvora EÚ. Prepojenie Slovenska ako údajnej krajiny pôvodu zbraní použitých pri januárovom útoku na Charlie Hebdo aj pri augustovom útoku vo vlaku medzi Amsterdamom a Parížom neumožňuje Slovensku zaujať neangažovanú pozíciu.
V tejto komplexnej realite sa Slovensko o pol roka ujme svojho prvého predsedníctva v Rade EÚ. Ako si veľmi dobre uvedomujú ľudia, ktorí dnes pripravujú jeho realizáciu, úlohou predsedníctva bude hľadať kompromis tam, kde má dnes Slovensko silne vyhranené postoje. Politicky ho bude zastrešovať nová povolebná politická reprezentácia. Jeho výkon by mohol pomôcť priblížiť politikov k tomu, aby občanom hovorili fakty o komplexnosti súčasných problémov, ktorým Slovensko spolu s EÚ čelí a neexistencii ľahkých, rýchlych a lacných riešení. Spoločný postup únie je však pri hľadaní náročných a zdĺhavých riešení je pre krajiny ako Slovensko kľúčový.